„mala by si ísť na žurnalistiku.“
„píš poviedky.“
„prečo ešte nemáš blog?“
„máš svojský, špecifický, výrazný štýl písomného prejavu.“
„mohla by si písať filmové recenzie.“
„pani učiteľka, verte mi, že tento sloh naozaj písala moja dcéra.“
a podobne.
dali ma na dramaťák, napísala som zopár textíkov do predstavenia, učila som sa umelecký prednes, čítali sme úžasnú literatúru.
moje slohy naďalej učiteľky nechápali, z čoho som bola striedavo frustrovaná i pyšná.
spolužiakov však celkom zabávali, tešili sa, kedy ich budem čítať nahlas pred triedou.
napísala som zopár absurdných poviedok, keď som bola melancholická, tak i básní.
tomu, že „dobre píšem“ som čiastočne uverila.
keď prišiel čas zamyslieť sa nad svojím ďalším smerovaním a výberom vysokej školy, držiac sa tejto premisy, som si podala prihlášky na žurnalistiku a filmovú kritiku.
žurnalistiku som si potom rozmyslela, zľakla som sa náročného odboru a jeho zlej reputácie.
filmovú kritiku som študovala pár semestrov.
vyštudovala som kulturológiu, nič lepšie mi nenapadlo.
počas štúdia som vymyslela zopár milých fiktívnych kultúrnych podujatí a headliníkov, učiteľky ocenili kreativitu, s akou som robila projekty na manažmente kultúry či PR v kultúre.
bavilo ma vymýšľať kreatívne umelecké podujatia, organizovať by sa mi ich už moc nechcelo.
zapáčilo sa mi PR, marketing, reklama, ale hovorila som si, že na to, aby som robila reklamu nie som dosť kreatívna.
popri škole som pracovala vo filmovej distribučnej spoločnosti, kde sa mi kde-tu dostalo príležitosti napísať krátky či ešte kratší textík. v zásade to nikomu nevadilo.
po škole bolo treba vymyslieť, čím sa teda chcem stať a skúsila som PR. (nebol to sen, bola to len prvá pracovná ponuka, ktorá sa mi zdala aspoň trochu blízka.)
moje recenzie divadelných predstavení a facebookové statusy ostali nepochopené a ešte v skúšobke sme sa rozlúčili.
„nevadí, píš si aspoň do šuflíka.“
keď mi sestra zo srandy poslala pracovnú ponuku junior copywritera v tej megasuperšupa reklamke by Vaculik, najskôr som sa smiala, že na to ja v živote nebudem mať.
mladá, naivná, zvedavá, plná ideálov a aktuálne bez práce, som vypracovala skúšobné zadanie.
posmelená úspešným pohovorom som prvý rok v MBV makala nadčas-nenadčas, víkend-nevíkend, výplata-nevýplata.
na písanie do šuflíka nebol čas, energia, ani chuť.
žiadny signifikantnejší úspech sa ani po roku a pol nedostavil, moje nápady boli „asi kokotina“, „slabunké“ alebo rovnaké ako u druhého tímu, len som ich nezakričala dostatočne nahlas.
niektoré moje nápady si niekto privlastnil, iné sa použili v kampani, ale nikto mi neuznal autorstvo, tak sa zo mňa stal podpriemerný šedý malý junior copywriter.
nádej, že ak budem dostatočne tvrdo (a dlho) pracovať, niekam sa posuniem, odišla tam, odkiaľ prišla, potichu a bez rozlúčky.
a tak ma motivácia pracovať od deviatej do ôsmej za 670 eur pomaly začala opúšťať.
zároveň sa ku mne začala prikrádať čoraz neodbytnejšia myšlienka, že tí, čo mi kedysi tvrdili, že „dobre píšem“ a „mám dobré nápady“ ma škaredo oklamali.
tvrdý náraz na realitu, sklamanie, frustrácia, vyhorenie.
prestala som veriť tomu, že som od sudičiek do vienka dostala dar písania.
bolelo to, lebo tento náraz rozbil nielen moje nádeje, ale aj časť identity.
odrazu som nemala nič, na čom by som mohla svoju kariéru stavať.
žiaden iný talent, nadanie, poslanie, dispozícia, dar, schopnosť, zručnosť, vloha, vedomosť.
nič.
n
i
č
.
„to neznamená, že keď nevieš robiť reklamu, že nevieš aj písať.“
„kašli na reklamu, tá iba ubíja tvoju kreativitu.“
„netrep, jasné, že vieš písať.“
„nikto nechápe tvoje nápady, lebo nie sú také priemerné.“
po skúsenosti s veľkou reklamkou som sa hodila do kategórie „nudná, nezaujímavá, ničím nevynikajúca, priemerná.“
no nedávno sa mi potvrdilo, že ani v priemernosti nie som dosť dobrá, že nedokážem byť ani len priemerná.
denno-denne zažívam to déja vu zo základnej, strednej i vysokej školy, kedy učiteľky moje slohy nechápali, i keď mne sa zdali ohromne vtipné a inovatívne.
dnes to nie sú učiteľky či šéfky, dnes sú to klienti.
odjakživa sa snažím vymyslieť niečo iné, niečo, čo nerobia všetci, čo nepíšu všetci, čo nevymyslia všetci.
stále sa snažím vymyslieť koleso a vymyslím pri tom len štvrťkružnicu, ktorú nikto nepochopí a nedá sa na nej jazdiť, takže je úplne nepoužiteľná.
po dlhom čase som sa pokúsila otriasť a založili sme instagramový profil s poviedkami
ako všetko, do čoho som sa pustila, mi to dlho nevydržalo.
kde-tu napíšem tomuto podobný blogočlánok, kde-tu minibásničku.
som demotivovaná, demotivovaná, demotivovaná.
dodnes sa bezcieľne potulujem po reklamkách (plne si uvedomujúc, že reklama nie je pre mňa), snažiac sa vynájsť to sprosté koleso, neustále vynachádzajúc len tú štvrťkružnicu (niekedy hádam aj polkruh), žijúc z jedného frustrujúceho dňa na druhý.
hľadám, nenachádzam.
talent, nadanie, poslanie, motiváciu, túžbu, potrebu, zmysel, zamestnanie.
„netrep, máš talent na písanie.“
„netrep, máš kopu iných talentov.“
„netrep, môžeš robiť čokoľvek.“
a možno len nemám talent na prácu.
nemohol by mi niekto platiť za fňukanie a povaľovanie sa?
v tom som ozaj dobrá.
Komentáre
Zverejnenie komentára