ťuk. dnes sa mi prvýkrát po mnohých mesiacoch opäť jemne dotklo jedno stehno druhého. moje mladšie ja by v tomto okamihu zaplakalo, zanadávalo a malo celý zvyšok dňa v kýbli. moje terajšie ja je s tým ok. no dobre, ešte nie som stopercentne tam, ale snažím sa, fakt. snažím sa, aby sa aj v mojej hlave, nie len na stehnách, udialo to „ťuk“ a konečne mi došlo, na čom skutočne záleží a na čom skutočne nie. a pokiaľ ešte áno a odkiaľ už ďalej naozaj nie. ťuk, ťuk. istotne si budete klepať na čelo. paulínka, veď ty si nikdy nebola tučná. načo si sa stále trápila diétami a preťažovala telo cvičením a behaním? veď si mala také pekné líčka. teraz sa už ani na seba nepodobáš. áno, z vášho pohľadu mi to dobre ťuká na hlavu. chcela by som sa na seba pozerať vašimi očami, verte mi. ja som ale vždy mala nespokojné oči, kritické, nesebaľúbiace. mohla som mať asi 13 rokov, kedy som vyskúšala svoju prvú diétu a odvtedy som sa po dnešok vytrápila ešte ďalšími stopäťdesiatim