deň 0 🙊 po celkom rýchlom a bezbolestnom vytiahnutí zuba mi prínosová dutina vydáva pískací zvuk = budeme musieť šiť. zubárka vzdychá, fučí, nadáva, že nič nevidí, ale šije. sestrička odsáva a začína sa jej zatmievať pred očami. dostávam kŕč do sánky a krku z toho, ako mi zubárka vytáča hlavu do veľmi nepohodlnej a neprirodzenej polohy, len aby aspoň trochu videla, čo šije. sestrička odsávačkou vysaje doteraz zašité stehy, môžeme začať odznova. lekárka ju nepochváli a radí jej, aby sa napila vody, ak jej je zle. po šialenej trištvrte hodinovej operácii odchádzam so zahryznutým tampónom a minimom informácií o tom, čo mám nasledujúce hodiny a dni robiť (lekárka mi prízvukuje iba to, aby som nekýchala a nesmrkala) z ambulancie smrti a vydávam sa na dlhú 10 dňovú dobrodružnú cestu za uzdravením. doma pri čakaní na vyprchanie anestetík googlim, čo mám robiť a nachádzam poučenie pre pacienta po extrakcii , ktoré ma pretty much zachránilo. hovorím si, že to mi asi mohla dať aj moja zubárka,