ťuk ťuk.

ťuk. 

dnes sa mi prvýkrát po mnohých mesiacoch opäť jemne dotklo jedno stehno druhého. 

moje mladšie ja by v tomto okamihu zaplakalo, zanadávalo a malo celý zvyšok dňa v kýbli.

moje terajšie ja je s tým ok. no dobre, ešte nie som stopercentne tam, ale snažím sa, fakt.

snažím sa, aby sa aj v mojej hlave, nie len na stehnách, udialo to „ťuk“ a konečne mi došlo, na čom skutočne záleží a na čom skutočne nie. a pokiaľ ešte áno a odkiaľ už ďalej naozaj nie.

ťuk, ťuk.

istotne si budete klepať na čelo.

paulínka, veď ty si nikdy nebola tučná. načo si sa stále trápila diétami a preťažovala telo cvičením a behaním? veď si mala také pekné líčka. teraz sa už ani na seba nepodobáš.

áno, z vášho pohľadu mi to dobre ťuká na hlavu.

chcela by som sa na seba pozerať vašimi očami, verte mi. ja som ale vždy mala nespokojné oči, kritické, nesebaľúbiace. mohla som mať asi 13 rokov, kedy som vyskúšala svoju prvú diétu a odvtedy som sa po dnešok vytrápila ešte ďalšími stopäťdesiatimi. prisámfakt. ryžové kúry, pôst, prerušované postenie, pôst v každom splne mesiaca (či nove?), nejedenie pečiva, múky,  cukru, vegetariánstvo, vegánska výzva, bezcukrová výzva, keto a napokon aj IIFYM. prešlo 16 rokov neustáleho chudnutia a priberania naspäť, nových nádejí a opätovných sklamaní, cítenia sa krásna a cítenia sa otrasná. a toto stále dokola.

ťuk, ťuk, ťuk.

kto je? 

to som ja, tvoje zdravie, paulínka. 

au au.

to som ja, tvoje koleno, paulínka.

bum bum. bum bum. bum bum.

to som ja, tvoje srdce, paulínka.

v momente, keď som už takmer dočiahla na tú hornú pre mňa takmer nedosiahnuteľnú poličku, na ktorej sa nachádza moja spokojnosť so svojím fyzickým zjavom, keď som sa jej už skoro dotýkala končekom ukazováka, so všetkým vypätím síl, zaťatými zubami a napnutým posledným svalom v tele, vtedy, presne vtedy mi zaklopalo na čelo zdravie. 

najskôr sa ohlásilo koleno, že ho bolí, keď ho príliš zaťažujem behom (a evidentne nesprávnym postojom a evidentne nie len fyzickým) a rozhodlo sa, že mi nedovolí prejsť ani len viac ako päť kilometrov peši. nasledoval zákaz väčšiny mojich obľúbených druhov pohybu, udržiavajúcich ma vo forme a nasledovalo i zrútenie. nasledovali slzy, nasledovali rehabilitácie. všetko, čo som krvopotne vydrela v posilke, bežeckých teniskách a na tanieri, sa pomaly začalo so mnou lúčiť a ja som to s ťažkým-preťažkým srdcom púšťala k vode. keďže som sa nemohla udržiavať v požadovanom tvare tela cvičením, siahla som na svoj kalorický príjem a opäť ho posunula o čosi nižšie.

a vtedy zabúchalo srdce.

bum bum. bum bum. bum bum.

všeobecná mi pri nesúvisiacom vyšetrení spozorovala akési zmeny na EKG a okamžite ma poslala na pohotovosť. dali mi infúzky, doplnili glukózu a poslali domov s odporučením navštíviť kardiológa.

vtedy som vážila 46 kíl. 
(ale na svoju obranu musím povedať, že to bolo po pregrcanej noci, čo som sa priotrávila jedlom.)

arytmia či tachykardia, podvýživa. nedostatok vitamínov, minerálov a tak. pokraj anorexie.

totiž, aby som „ušetrila kalórie“, vyhýbala som sa takmer všetkým tukom a cukrom, vrátane ovocia. (áno, teraz je ťuk ťuk na čelo oprávnené.) vedela som veľmi dobre, že robím blbosť, ale netušila som, kam to môže dospieť.

systémom IIFYM a sledovaním svojho kalorického príjmu a výdaju som sa riadila rok. to bola zatiaľ moja najdlhšia „diéta“. (a zároveň jediná, ktorá mi dávala zmysel a bola pre mňa udržateľná. a ak by som ju nehrotila a robila správne, nič by sa mi nestalo, to by som ale nesmela mať bordel v hlave.)

 

ťuk.

vypla som aplikáciu na počítanie kalórií.

ťuk.

stlačila gombík na fitnes hodinkách a odložila ich do šuflíka.

už mesiac zámerne a cielene priberám. 

chcem, aby sa moje srdce prestalo trápiť a začalo biť ako predtým. pomalšie a pravidelne.

a preto, nie, nevadí mi, že po mojom krásnom vyrysovanom bruchu, ramenách i stehnách neostalo vôbec nič. nevadí mi, že sa mi opäť dotkli stehná tam, kde som vždy chcela, aby sa nedotýkali.

aspoň na tom zo všetkých duševných a mentálnych síl pracujem, aby mi to nevadilo.

pretože o tom to celé je a ja to dobre viem.

dobre som to vedela so slzami v očiach prežúvajúc suchú studenú neosolenú ryžu siedmy deň po sebe.

dobre som to vedela, ignorujúc škvŕkanie v bruchu, zapíjajúc ho čistou vodou za splnu.

dobre som to vedela aj vtedy, keď som si do kávy liala maslo a šľahačku, len aby som sa udržala v ketóze.

vedela som to dobre. a viem to aj teraz. ale neviem s tým zatiaľ nič spraviť. len sa snažiť a pri pohľade na svoje „tučné stehná“ a „obrí zadok“ sa ich naučiť prijať a mať rada také, aké sú. 

úplný základ, čo?

áno. 

ale pre mňa ten najťažší.

tak 

ťuk ťuk na drevo 

a pracovať na svojej hlave a veriť, že to bude stále len lepšie a lepšie.