„Obuj si normálne tie papučky, prosím ťa.“ Mamine sa z nejakého dôvodu nepáči unikátny spôsob nosenia prezuviek, ktorý som sama vynašla a tento trend sa pokúšam zaviesť aj medzi svojimi spolužiačkami. Mať papuče nazuté tak, ako sa patrí, je príliš trápne, preto si každodenne stúpam po zošliapnutej zadnej časti, aby som vyzerala, že mám šľapky ako veľkáčky. Chvíľu protestujem, ale viem, že akonáhle mamina odíde, moc nad svojím outfitom preberám ja. Lúčim sa s obľúbeným oranžovým ruksačikom v tvare macka a zatváram ho do skrinky s doškriabaným obrázkom muchotrávky. Pomaly mi začína zvierať hrdlo, ako sa mi do nosa tisne známa vôňa linolea na chodbe zmiešaná s kakaukom, kým odďaľujem svoje lúčenie s maminou. „Niečo pekné mi nakresli,“ povie namiesto rozlúčky a ja na tomto svete ostávam sama.
Neochotne vchádzam do triedy a pohľadom rýchlo hľadám svoj záchytný bod: tvár dobrej pani učiteľky Janky. Tá sa na mňa povzbudzujúco usmeje a ja si môžem odčaptať ku stolíku, kde si už Barborka zas uchmatla to najlepšie miesto na kreslenie. Sadám si teda na stoličku vedľa (ktorá nie je taká pohodlná, lebo nemá aj opierky na ruky ako tá Barborkina), dúfajúc, že by ma na nej nemusela trafiť Viťova kocka. Prečo ho v posledných dňoch tak baví hádzať kocky mojím smerom a keď ma náhodou nejaká trafí, sa na tom strašne s Tomášom baviť, neviem. Nič som mu nikdy neurobila, dokonca si myslím, že som sa naňho nikdy ani nepozrela. Ja sa pozerám len na Peťka, a aj to len vtedy, keď on nie.
Pani učiteľka Janka nás odvedie do tmavej, vlhkej a chladnej umyvárky s malinkými záchodíkmi a splachovačmi na šnúrkach s rôznym počtom uzlíkov. Ja chodím najčastejšie na ten s tromi. Celá miestnosť je nasiaknutá pachom mokrých kachličiek, nejakých saponátov a detských slzičiek. Aj ja si sem chodím niekedy v tichosti a osamote poplakať, keď to na mňa príde. Po stiahnutí splachovača s tromi uzlíkmi mám dobré dve minútky zabezpečené, že moje vzlyky cez napúšťajúcu nádržku nebude nik počuť. Teraz ale plakať nejdem, je tu príliš veľa detí a celkom sa teším na tú sladkú nátierku na chlebíku, čo nás už čaká v jedálni.
V jedálni presvitá ranné slniečko cez dlhočizné, trochu špinavé záclony s veľkými vzormi. Každé ráno sa tu opakuje rovnaká scéna. Samko ohrŕňa nosom nad sladučkou medíkovou nátierkou, Majka si obleje kvietkové šatôčky, na kakauku je už dávno kožka, sama ticho prežúvam a pozerám na záclonu, Tomino grcká, Rado a Jarko sa mu smejú, Barborka a jej okruh kamarátok nahlas vykrikujú „fúj“, asi aby dali dostatočne najavo svoju zrelosť. Mňa napína, len neviem presne, či kvôli tej kožke, Tominovi alebo Barborkinej arogancii.
Dnes sa budeme fotiť. Za žiadnu cenu sa nesmiem ani len pousmiať, to robia len malé decká. Presviedčam o tom aj Mišku, moju jedinú kamošku. Miška je ale šiši, ona sa furt smeje, pochybujem, že bude schopná aspoň na chvíľu udržať svoje kútiky na uzde. Ale papuče nosí ako ja, čo ma napĺňa zvláštnym pocitom hrdosti a dôležitosti. Pani učiteľka všetky dievčatá pekne učeše a nahádže im do vlasov všetky pukačky, čo nájde, takže vyzeráme trochu ako bábiky. Enika plače, lebo zabudla na fotenie a neobliekla si ráno tú červenú bodkovanú sukničku, čo chcela. Dievčatá ju utešujú a pani učiteľka jej požičiava Zuzkine šaty, akonáhle sa v nich Zuzka dofotí. Teraz majú v ročenke obe rovnaké šaty a tvária sa, že sú dvojičky. Mňa si po hromadnej fotke vyčíha Barborka so svojou chránenkyňou Ajkou, vedľa ktorej ma fotograf postavil. „Ty si nemysli, že si vyššia ako Ajka. Ajka ešte vyrastie, vieš? A prerastie ťa, aby si vedela.“ Barborka to myslí smrteľne vážne a z jej tónu cítim, že ide o vyhrážky. Ajka na mňa cerí svoje čierne zuby a fakt vyzerá, že ma aj kusne. Nechápem, čo sa to práve stalo, vôbec neviem, ktorá z nás je skutočne vyššia, ale je fakt, že ak by sa niekto pýtal na najmenšie deti v našej škôlke, my dve by sme sa asi umiestnili na prvých priečkach. Zato Barborka vždy patrila k tým najvyšším, a aj preto z jej pohľadu zhora dostávam strach a cítim, ako sa mi trasú kolená.
„Mamá!“
Po obede prichádza čas, ktorého sa desím najviac. Jednak sa mení služba a dobrú pani učiteľku Janku strieda pani učiteľka Marika (ktorá nie je vo svojej podstate zlá, len to nie je blonďavá pani učiteľka Janka s jej mäkkým pohľadom olemovaným modrou kontúrkou) a jednak musím pretrpieť hodinu ležania v postieľke. Toto je čas, kedy si zvyčajne chodím najskôr poplakať do umyvárky. Nerozumiem tej náhlej osamelosti, ktorú vždy pred spaním cítim, možno mám pocit, že odprevádzať do ríše snov by ma mal niekto blízky a možno len mám strach, že keď sa zobudím, bude už druhý deň. Alebo sa zobudím niekde celkom inde a už nikdy neuvidím svoju rodinu. Pod vankúšikom na mojej pridelenej postieľke ma čaká poskladané, trochu dokrčené ružové pyžamko, ktoré som dostala od starkej. Usmejem sa naň, lebo mi aspoň na okamih pripomenie, že nie som na svete sama a cítim, že starká mi je nablízku. Neochotne sa doň navlečiem a šuchnem sa pod malý studený paplónik s tvrdou obliečkou smrdiacou po nejakom prostriedku, čo sa snažil prekryť jej temnú minulosť. Nechápem, prečo tie paplóniky vymysleli tak, aby pri každom mikro pohybe zašuchotali tak nahlas, že prebudia všetky spiace detičky v okruhu desiatich metrov a zároveň donútia pani učiteľku na vás zaššškať tak, že tým prebudí aj tých, ktorých nechalo spiacich moje prehodenie sa na druhý bok. Pani učiteľka zatiahne závesy a zatvorí dvere. V miestnosti zavládne ticho a ja začínam s odpočítavaním. Teda iba tak akože, lebo počítať ešte neviem a ani nemám poňatia, koľko času vlastne máme stráviť ležaním. Poznám už ale písmenká a tak si čítam nápisy na nohách postieľok a domýšľam si ich významy: DKP – Detská Klinická Posteľ? Deravá Karamelová Pochúťka? Dobrá Kuracia Polievka? Tento čas, kedy musím nehybne predstierať neexistenciu využívam aj na to, aby som v prasklinách na omietke našla čo najviac postavičiek z Gumkáčov. Zatiaľ som našla len Toudyho, a to trikrát. Keby som sa nebála otočiť na druhý bok a spôsobiť tým zemetrasenie, mala by som dobrý výhľad na spiacu Peťkovu hlavu dva rady odo mňa. Pani učiteľka nahlas obracia strany časopisu a podchvíľou si pomieša zalievanú kávu lyžičkou tak, aby to o steny duritky cinkalo čo najmenej. Vôňa tej kávy ma nachvíľu prenesie ku babke, ktorá ma vždy, keď ju dopije, necháva hrať sa s usadeninou a variť si z nej elixíry. Odrazu sa ozve rachot a následný plač, to zas Mišo spadol z postieľky. Škodoradostne sa smejem do vankúša a robím všetko preto, aby ma nebolo počuť. Keď som už narátala do sto dvesto, pani učiteľka sa zdvihne a začne odhŕňať závesy. Chvalabohu, toto zas trvalo tri večnosti. Rozospaté rozcuchané deti sa pomaly dvíhajú z postieľok, šúchajú si oči a pani učiteľka chodí jemne potriasť každým, kto si dovolil ešte chvíľu zotrvať v ríši snov.
„Mamimamimamí!“
O hromadné cikanie, česanie a obliekanie neskôr zas kráčame do jedálne, kde nás čaká čajík s rožtekom. Miška sa ma snaží nahovoriť, aby som si napchala celú polku rožka do pusy naraz a sama sa o to pokúša. Pani učiteľka si to všimne a ukazovákom s dlhým, na červeno nalakovaným nechtom jej známym gestom dáva najavo, že sa jej tento nápad nezdá vtipný. Rado s Jarkom medzitým rozpútali jednu zo svojich známych podstolných kopacích vojen a porozlievali malinovky všetkým deťom, čo sedeli za stolom spolu s nimi. Niektoré sa na tom smiali a pridali sa do kopačky, Angelika sa však rozplakala, lebo už nemala tretie kamašličky na prezlečenie. Keď mňa posadili za stôl s Radom a Jarkom, tiež som kopala, až mi neporiadne obuté papučky odlietali z nôh. Kopačky, hoci nikdy netrvali dlho, kým boli zarazené a Rado s Jarom poslaní do kúta, boli jedny z mojich obľúbených aktivít. Vtedy mi nikto nič beztrestne nešklbal z rúk, nevyhrážal sa, že ma prerastie, nepýtal si premrštené ceny v hračkárskom obchodíku za banány, nevysmieval sa mi za zaštopkané kolená na štrimfličkách, nepoužíval moju obľúbenú okrovú voskovku, nespochybňoval pravosť mojich traktoriek a nenútil ma spať. Maximálne ma oblial malinovkou a to mi zato stálo. Ani tie kopance tak neboleli, keď som vedela, že môžem sem-tam trafiť aj Ajku a Barborka mi to nemá ako dokázať a počkať si na mňa v umyvárke. Pani učiteľka Marika prefajčeným hlasom kričí, Rada vedie do jedného kúta, Jara do druhého, dúfajúc, že do záverečnej už bude pokoj, nevediac o tom, že Julka sa od smiechu pocikala.
Ďalšiu svoju kresbu začínam tak, ako všetky pred ňou: najskôr vyfarbím spodný okraj papiera na zeleno a potom vrchný na modro. Potom môže prísť na rad slniečko a kvietky. Rodičia pomaly začínajú vyzdvihovať svoje ratolesti a v triede sa to začína prerieďovať. Je tu stále tichšie a tichšie. Už sa neviem dočkať, kedy príde ocino. Pri každom buchnutí vchodových dverí sa otočím a čakám, že spoza rohu vykukne na mňa usmiata tvár, na ktorú sa celý deň teším. Buch. Zuzkina mamina. Buch. Jarkova babka. Buch. Barborka, Tomino, idete domooooov. Buch. Radkoooo. Buch. Miška, Julka, Peťko, Ajka. Buch. Buch. Buch. A v triede ostávame s pani učiteľkou už len traja. Túžobne civím na roh, za ktorým sú dvere, už ani kresliť sa mi nechce, len v spotených rukách žmolím okrovú. Búcha mi srdce, v hrdle mám zvláštny pocit, akoby som nemohla rozprávať, lebo mi ho niekto hrozne silno drží a slzy mám na krajíčku. Čo keď sa ockovi niečo stalo? Čo keď ho zrazilo auto alebo sa zasekol vo výťahu? Čo keď po mňa nikto nepríde? Ja tu nechcem ostať! Pýtam sa na záchod a ani nestíham potiahnuť splachovač s tromi uzlíkmi a už sa zo mňa derie žalostný nárek. Nejde to zastaviť, je to silnejšie ako ja a cítim, že ma to valcuje. Čupím pri záchodíku a snažím sa lapiť dych. Vo dverách sa zjaví pani učiteľka a ja prosebne pozerám na jej pery, túžiac z nich odčítať, že môj ocko je už tu. Ona mi namiesto toho utrie nos a umyje tvár studenou vodou, vraj aby som sa upokojila. Stále nekontrolovateľne vzlykám, ale najväčší výbuch je za mnou. Keď ma pani učiteľka odvedie do triedy, nikoho tam už niet a dokonca sú už aj niektoré svetlá zhasnuté. Premkne ma zúfalstvo. Tak ja tu teda ostávam. Posledná. Sama. Pozriem na pani učiteľku a čakám, či neodíde aj ona. Tá svoju nervozitu nijak neskrýva a každú chvíľu pozerá na hodinky. Začína mi byť zle, neviem, či nebudem grckať. Trasie sa mi bruško, kolená aj ruky. Zo všetkých síl sa snažím zadržať ďalší výbuch. Vonku sa začína stmievať a ja sa pripravujem na svoj osud siroty. Po lícach sa mi v tichosti kotúľa jedna slza za druhou, neudržala som to. Zuby ale hrdinsky držím zaťaté, aby sa spoza nich zas nevydral nejaký vzlyk. Pani učiteľka stráca trpezlivosť a začína sa obliekať. To isté žiada aj odo mňa. „K-k-kam i-ide-me?“ Valcuje ma vlna nového nečakaného zúfalstva. Pani učiteľka si ma vezme domov? A budem u nej už navždy bývať? Vysvetľuje mi, že nie, že ocko po mňa príde k nej. Ale ako ma tam nájde? Ako ocko bude vedieť, kde pani učiteľka býva? Uvidím ho ešte niekedy?
„Maminka, ja nesťéééém!“
Vtom sa strhnem, odlepím oči od červenej šmykľavky na dvore a pozriem na svoje dieťa, ktorému sa po líčkach kotúľajú slzy ako hrachy a ťahá ma z celej sily svojho malinkého telíčka za ruku preč. Utriem si slzu a usmejem sa naňho.
„Dobre, Bubi, dnes nemusíš ísť do škôlky. Dnes ešte nie."
Komentáre
Zverejnenie komentára