„Obuj si normálne tie papučky, prosím ťa.“ Mamine sa z nejakého dôvodu nepáči unikátny spôsob nosenia prezuviek, ktorý som sama vynašla a tento trend sa pokúšam zaviesť aj medzi svojimi spolužiačkami. Mať papuče nazuté tak, ako sa patrí, je príliš trápne, preto si každodenne stúpam po zošliapnutej zadnej časti, aby som vyzerala, že mám šľapky ako veľkáčky. Chvíľu protestujem, ale viem, že akonáhle mamina odíde, moc nad svojím outfitom preberám ja. Lúčim sa s obľúbeným oranžovým ruksačikom v tvare macka a zatváram ho do skrinky s doškriabaným obrázkom muchotrávky. Pomaly mi začína zvierať hrdlo, ako sa mi do nosa tisne známa vôňa linolea na chodbe zmiešaná s kakaukom, kým odďaľujem svoje lúčenie s maminou. „Niečo pekné mi nakresli,“ povie namiesto rozlúčky a ja na tomto svete ostávam sama. Neochotne vchádzam do triedy a pohľadom rýchlo hľadám svoj záchytný bod: tvár dobrej pani učiteľky Janky. Tá sa na mňa povzbudzujúco usmeje a j...
„mala by si ísť na žurnalistiku.“ „píš poviedky.“ „prečo ešte nemáš blog?“ „máš svojský, špecifický, výrazný štýl písomného prejavu.“ „mohla by si písať filmové recenzie.“ „pani učiteľka, verte mi, že tento sloh naozaj písala moja dcéra.“ a podobne. dali ma na dramaťák, napísala som zopár textíkov do predstavenia, učila som sa umelecký prednes, čítali sme úžasnú literatúru. moje slohy naďalej učiteľky nechápali, z čoho som bola striedavo frustrovaná i pyšná. spolužiakov však celkom zabávali, tešili sa, kedy ich budem čítať nahlas pred triedou. napísala som zopár absurdných poviedok, keď som bola melancholická, tak i básní. via GIPHY tomu, že „dobre píšem“ som čiastočne uverila. keď prišiel čas zamyslieť sa nad svojím ďalším smerovaním a výberom vysokej školy, držiac sa tejto premisy, som si podala prihlášky na žurnalistiku a filmovú kritiku. žurnalistiku som si potom rozmyslela, zľakla som sa náročného odboru a jeho zlej reputácie. filmovú kritiku som ...